Po Normandii a francúzskom Calvadose sme si tentokrát povedali, že netreba lietať tak ďaleko – stačí prekročiť hranice do Rakúska. Cieľ: Steirische Apfelstraße (Štajerská jablková cesta) vo Východnom Štajersku, kraj, kde jablone nie sú len poľnohospodárska plodina, ale skoro až náboženstvo. A keďže sa aj my venujeme jablkovej pálenke, jasné, že sme sa zamerali hlavne na to, čo sa z tunajších jabĺk dá vyrobiť.
Deň prvý – Cesta do Apfellandu a Ferienhaus Binder
Steirische Apfelstraße sa nachádza len necelé dve hodinky jazdy od slovenských hraníc, čo z nej robí ideálny cieľ na predĺžený víkend. Cesta vedie cez Viedeň smerom na Graz, a kúsok pred Weizom človek zrazu zistí, že okolité kopce nie sú porastené lesom, ale radmi jabloní až po horizont.
Samotná Apfelstraße vznikla v roku 1986, keď sa asi 40 miestnych sedliakov spojilo do jedného združenia s cieľom posilniť región a ukázať návštevníkom, čo všetko sa dá z jablka vyrobiť. Dnes je to približne 25 kilometrov dlhá trasa, ktorá sa začína pri Gleisdorfe na ceste B54 a tiahne sa cez päť obcí – Puch bei Weiz, Floing, Anger, Sankt Ruprecht an der Raab a Albersdorf-Prebuch. Srdcom celej oblasti je malebná dedinka Puch bei Weiz, ktorá sa právom pýši prezývkou „Apfeldorf“.
Ako základňu sme si zvolili Ferienhaus Binder priamo v Hohenilzi, kúsok nad Puchom. Ide o starý bauernhaus schovaný v lese, kúsok bokom od hlavnej cesty – presne to, čo sme na dovolenke potrebovali. Dom je vhodný pre 2 až 10 osôb, takže sme mali dosť miesta aj na to, aby sme si večer po ochutnávkach mohli v pokoji rozložiť všetky priniesené fľaše na spoločný stôl a diskutovať, ktorá z nich vyhráva.
Večer sme si dali menší briefing – kraj má toľko sadov a páleníc, že bez plánu by sme sa stratili. Rozhodli sme sa preto rozdeliť si návštevu na klasické rodinné dvory s ochutnávkou a na jeden špeciálny cieľ, o ktorom si povieme viac nižšie – legendárny Abakus.
Deň druhý – Po jablkovej ceste od dvora k dvoru
Ráno sme vyrazili na obhliadku okolia. Apfelstraße funguje na princípe „ab Hof“ predaja – veľká časť sadárov predáva svoje produkty priamo z dvora, mnohí majú aj vlastnú malú pálenicu (Hausbrennerei), kde si po dohode viete pozrieť výrobu a rovno aj ochutnať.
Počas dňa sme sa zastavili na niekoľkých dvoroch, ktoré tvoria chrbtovú kosť celej Apfelstraße:
- Obstbau Leitner (vlg. Niglbauer) – jablkové šťavy, mušty, edelbrandy a likéry
- Weingut Eiteljörg – okrem vína aj vlastná showbrennerei s edelbrandmi, kde robia aj prehliadky pre skupiny
- Obsthof Pieber v Oberfeistritzi – špecialisti na edelbrandy, ovocné likéry a dokonca aj takzvané „cigárové“ destiláty
- Obstbau Berger a Obstbau Pangerl – klasické rodinné farmy s pálenkou, muštom a sezónnym ovocím
- Obstbau Zöhrer – okrem vlastných edelbrandov a šumivého muštu tu predávajú aj spomínaný Abakus
Zaujímavé bolo sledovať, aké odrody jabĺk sa tu vlastne pália. Prvý dojem je, že Apfelstraße je kraj intenzívnych sadov – a je to pravda. Na rozdiel od Calvadosu, kde sa pália desiatky lokálnych, u nás prakticky neznámych odrôd, tu prevládajú mená, ktoré poznáme aj z regálov našich obchodov: Topaz, Pinova, Gala, Golden Delicious, Idared a Jonagold. Práve tieto odrody tvoria základ produkcie a idú tak do priameho predaja, ako aj do muštu, šťavy a bežnej dvorovej pálenky.
Čím dlhšie sme sa ale s miestnymi rozprávali, tým jasnejšie bolo, že za tými skutočne výnimočnými destilátmi – a hlavne za Abakusom – stojí niečo úplne iné. Skúsenejší sadári totiž popri intenzívnych sadoch schovávajú aj staré, vysokokmenné stromy, niektoré staré aj desiatky rokov, ktoré rodia odrody, aké dnes v bežnom obchode nekúpite. Práve z nich vraj pochádza tá „duša“ najlepších pálenok regiónu. Medzi tie, na ktoré sme narazili, patrili napríklad:
- Kronprinz Rudolf
- Rheinischer Bohnapfel
- Goldreinette (Winter-Goldparmäne)
- Lederapfel (Damason-Reinette)
- Roter Herbst-Calville
- Lamprechter Reinette
Tieto staré odrody majú väčšinou menšie, nevzhľadnejšie plody, oveľa nižšie výnosy a sadári ich pestujú skôr z lásky k tradícii než z ekonomickej logiky. Zato majú niečo, čo moderné odrody stratili – výraznejšiu arómu, vyššiu kyslosť a komplexnejšiu chuť, ktorá sa v pálenici premení na destilát s oveľa väčšou hĺbkou, než akú dá bežný Golden Delicious. Nie je preto náhoda, že práve po takýchto starých stromoch siahajú aj „Apfelmänner“ pri výrobe Abakusu, o ktorom si povieme viac nižšie.
Milým prekvapením boli aj Buschenschenken – miestne vináreň-krčmičky, kde okrem klasického štajerského jedla čapujú vlastný mušt a jablkové víno. Ideálne miesto na obed medzi dvoma pálenicami.
Jedna epizóda dňa ale bola skôr úsmevná než milá. Na stránke Apfelstraße sme narazili na zmienku o atrakcii s honosným názvom „Der größte Apfel der Welt“ – najväčšie jablko sveta – a keďže to znelo lákavo, rozhodli sme sa ho nájsť. Po chvíli hľadania (informácia o presnej polohe sa na stránke ukrýva prekvapivo dobre) sme zistili, že ide vlastne o bránu na južnom vjazde do obce Elz, ktorá má privítať návštevníkov pri vstupe do „Apfellandu“. Realita bola o čosi menej veľkolepá, než sľuboval názov – obyčajná brána so symbolom jablka, pri ktorej sa dá tak akurát vystúpiť z auta, odfotiť sa a pokračovať ďalej. Ak teda plánujete cestu podľa tohto bodu programu, radšej si nechajte „najväčšie jablko sveta“ len ako vtipnú poznámku na mape, nie ako hlavný cieľ výletu.
Abakus – tajomná pálenka Apfelmännerov z Puchu
Keď sme sa pýtali miestnych na najznámejšiu pálenku v regióne, meno Abakus padlo skoro vždy ako prvé. A keď sme si prečítali, ako o sebe táto pálenka rozpráva sama, pochopili sme prečo – ide o jeden z najlepšie odrozprávaných marketingových príbehov, aké sme pri jablkovej brandy videli.
Za Abakusom stojí skupina miestnych sadárov z okolia Puchu, ktorí si hovoria „Apfelmänner“ – doslova „jablkoví muži“. Podľa vlastných slov ide o akési tajomné bratstvo, ktoré si dalo záväzok vyrobiť z najlepších štajerských jabĺk najvyššiu možnú formu pálenky. Legenda, ktorú si okolo Abakusu vybudovali, siaha až ku Keltom, ktorí vraj v okolí hory Kulm uctievali jablko a jeho boha Abellia, a pokračuje cez Rimanov, ktorí si všimli výnimočnú klímu regiónu.
Čo nás ale zaujalo najviac, boli konkrétne „pravidlá“ výroby:
- z každého ročníka sa vyrába presne 1 444 fliaš – ani jedna navyše
- pálenka zreje minimálne 1 rok na hlinených tehlách z pohoria Kulm, v chladných priestoroch takzvaného „Apfelhausu“
- do predaja sa uvoľňuje až po slávnostnej ceremónii, kde sa nový ročník oficiálne „predstaví“
- a asi najkurióznejší rituál – aspoň 5 fliaš z každého ročníka Apfelmänner raz do roka zamurujú priamo do južnej steny miestneho cintorínskeho múru pri farskom kostole v Puchu. Fľaše tam teda doslova zostávajú „navždy“, ako akási kapsula pre budúce generácie.
Či je celý ten mystický príbeh o keltskom bohu jablka len šikovný marketing alebo časť skutočnej miestnej tradície, je vlastne jedno – chuťovo je Abakus naozaj o level vyššie ako bežné dvorové pálenky, ktoré sme cestou ochutnali. Kvalitou pokojne obstojí aj v porovnaní s najlepšími ročníkmi calvadosu, ktoré sme priniesli z Francúzska, a smelo by sa mohol postaviť aj vedľa našej vlastnej drndičky – čo je z našich úst asi najvyššia možná pochvala. Ak niekedy pôjdete okolo Puchu, dvor Zöhrer alebo priamo Apfelhaus sa oplatí vyhľadať a jednu fľašu si doniesť domov.
Zhrnutie – oplatí sa Apfelstraße navštíviť?
V porovnaní s Calvadosom je Steirische Apfelstraße oveľa menej „priemyselná“ a komerčná – chýbajú tu veľké značky ako Père Magloire či zážitkové centrá na spôsob Calvados Experience. Namiesto toho je to kraj malých rodinných dvorov, kde vás sadár osobne prevedie po pivnici a povie vám, prečo práve jeho pálenka chutí presne tak, ako chutí. Pre niekoho menej „atrakcie“, pre nás presne to, čo sme chceli – priamy kontakt s ľuďmi, ktorí jablku rozumejú.
Ak sa chystáte podobnou trasou, odporúčame:
- rezervovať si aspoň 2 celé dni na obídenie viacerých dvorov (je ich naozaj veľa)
- ubytovať sa priamo v Puchu bei Weiz alebo okolí, ideálne v niektorom z bauernhausov ako Ferienhaus Binder
- dopredu si vytipovať pár konkrétnych páleníc, ktoré chcete navštíviť – inak sa v ponuke ľahko stratíte
- nezabudnúť ochutnať Abakus, aj keby ste ho mali len tak „mimochodom“ kúpiť na dvore Zöhrer
Steirische Apfelstraße síce nemá stáročnú históriu ako francúzsky Calvados, ale svoju vlastnú identitu si za posledné desaťročia vybudovala poriadne presvedčivo. A keď si k tomu pridáte kus dobrého marketingového príbehu okolo Abakusu, vznikne z toho výlet, ktorý sa oplatí zopakovať – najlepšie na jeseň, keď sady praskajú vo švíkoch.